Ako vznikli CATASTROFY, časť 1.

Boris píše:

Na počiatku všetkého som musel stretnúť Beňa, s ktorým sme to všetko začali. Chodili sme na rovnakú základku a teda som ho ako rovesníka z vedľajšej triedy evidoval už dlhšie. Prvý osobný kontakt s ním som zažil, keď ma učiteľka poslala uprostred hodiny do vedľajšej triedy po kriedu. Neviem, či sa tento rituál ešte praktizuje, ale za našich čias, keď nebola na hodine krieda, učiteľka sa spýtala, či sa nájde doborovoľník, ktorý by ju ráčil zájsť požičať od susednej triedy. V sekunde vyletelo do luftu zo 10 rúk, lebo každý chcel byť pánom prázdnej chodby uprostred hodiny. V ten deň vybrala mňa a tak som nabudene kráčal ku dverám najbližšej triedy - 8.E. Zaklopal som a slušne si vypýtal kriedu. Učiteľka súhlasne pokývala hlavou a keď už-už vstávala od katedry, že mi kriedu podá, vyskočil zo zadných lavíc vyškerený zubatý chalan v okuliaroch. Zbytok triedy sa zachechtal, dokonca aj učiteľka, a mne bolo jasné, že mám čo dočinenia s triednym klaunom. Vyžarovaním pripomínal nafetovanú veveričku a rozgajdanou rýchlochôdzou priskočil k tabuli, zobral kus kriedy do ľavej ruky a natrčil ju ku mne. Keď som sa po nej pravou rukou načiahol, ľavú ruku s kriedou schoval za chrbát a podal mi prázdnu pravú a potriasol ňou. ,,Tešilo ma“, povedal, zvrtol sa na päte a odchádzal. Trieda sa znova zachechtala ako ma bohovsky vytrolil a ja som si len v duchu hovoril: ,,Bože, to je ale kokot!“.

K druhému osobnému stretnutiu došlo až o tri roky neskôr. Vtedy som sa poflakoval s jeho bývalými spolužiakmi a práve sme sa chystali na voľný byt ku spoločnej kamarátke Marte. Všimnite si, že nepíšem DO bytu ale NA byt. Tak sa v našich končinách označuje párty u niekoho doma, keď sa rodičia zdekujú preč. Na tento byt sme asi rok nelegálne chodievali nelegálne piť nelegálne kúpený alkohol. Najčastejšie to bolo pivo Topvar, kúpené za 12 korún za fľašku v neďalekom zelovoci. Chladili sme ho vo vani čo najstudenšou vodou, lebo v tom byte ostala akurát tak poschodová posteľ, prázdna obývačková stena, gauč aj s kreslami, sklenený stolík (ktorý sme jedného dňa rozbili hlineným dvojkilovým  popolníkom) a funkčný hajzel s vaňou. Martini rodičia totiž stavali dom v Limbachu a kým sa oni lopotili celé dni na stavbe, ich panelákový byt v Devínskej zatiaľ premenili nadržaní tínedžeri na klubovňu. Marta bola a aj je zvláštny exemplár. Ako tínedžerka mala postoj arogantnej puberťáčky nenávidiacej ľudí a milujúcej zvieratá, čo jej v podstate ostalo dodnes, akurát rokmi trochu obrúsila hrany. Milovala metal a tak sme mohli vypekať všemožnú gitarovú muziku hlboko do noci. Prečo ju spomínam? Pretože pre vznik Catastrofy bola spolu s bytom jej rodičov pomerne kľúčovým momentom. Vďaka nej sme vystrojili desiatky žúrov a keď sme sa na jeden taký chystali, Beňovi bývalí spolužiaci ho stiahli s nami. Dlho som s ním kecal o muzike a zistil som, že jeho numero uno sú Motorhead, a že pozná Megadeth, ktorí boli zase moje číslo jedna. Bola to radosť pokecať s niekým o množstve ďalších kapiel, lebo hoci niektorí moji kamoši holdovali tvrdej muzike, poväčšinou však poznali len najznámejšiu dedinskú päťku: Metallica, Guns N Roses, ACDC, Iron Maiden a Kabát. Ešte možno Ozzyho, Mansona a System Of A Down, ktorí v tom čase zažívali svoj vrchol a tak ich hrali aj v Deka hitparáde. Mne vtedy vyše roka rašili vlasy a v tomto období som ich už mal jak princ Kazisvet z Boží vúle král, akurát bez ofiny. A keď sme po pár pivách začali headbangovať, Beňo bol unesený. Pamätám si, že si môj headbang fotil na nejaký zemákový mobil s 8 bitovým foťákom a od toho večera aj on zapustil páčo.

Na byte Martiných rodičov dokonca prebiehali prvé skúšky našej predcatastrofyckej zostavy. Celkom logicky sme nemali absolútne žiadny aparát. Náš budúci druhý gitarista Marek, ktorý bol aj pri oficálnom zrode Catastrofy mal ako jediný ozajstný nástroj - elektrickú gitaru a vedel ju aspoň zapojiť do reprákov od kompu. Beňo si požičal rozladenú akustiku od strýka, bytový kamarát Kiko bubnoval na poschodovej posteli do deravých hrncov a vypelichaných vankúšov a ja som vrieskal do vešiaka s dlhým stojanom, čo sa navrchu rozvetvuje. Do tej časti som akože spieval a keď som nespieval, v predklone som headbangoval a cítil sa jak frontman Dimmu Borgir. Nemali sme ani šajnu ako sa skladá pesnička a nikto nevedel na svoj nástroj zahrať ani notu. Gitaristi teda ľavou rukou chytili nejaký krivý powerakord a behali hore dole po hmatníku s pokusom o synchronizáciu. Bubeník mydlil blastbeaty do stredu vankúša, mal tam takú zasušenú slinu a snažil sa trafiť jej stred. Kopák neexistoval, to sme nevedeli čo je, čiže z vankúša sa len ozývalo zaprášené tu-tu-tu-tu v tempe 250. Vankúšový guľomet bol celý rytmický základ. Ja som sa snažil znieť pekelne temnotársky a bez textu som do vešiaka preciťoval hrdelné výkriky. Zabudol som spomenúť, že sme sa pokúšali znieť black metalovo, pretože v tom období sme chodili na každý metalový koncert v DK Dúbravka (zvaný aj Doombrafka). 90% vystupujúcich tam hralo black metal a táto skutočnosť nás v zárodku dosť ovplyvnila. Dokonca sme si vymysleli aj názov – Dragon Nest, podľa hry Dračí Doupě a ja som nakreslil fixkou logo na stenu. V tejto štvorici prebiehali prvé skúšky a dokonca jedna bola aj verejná. Suseda, ktorá sa pred tým bavila s Martou na chodbe medzi bytmi vošla do izby aj s mladšou sestrou. Usadili sa na vrchnú posteľ a my sme spustili. Nikdy nezabudnem na jej výraz, ktorý prezrádzal, že sa jej potvrdilo to, čo si myslela už polhodinu, keď nás počula až na chodbu spoza zatvorených dverí – že nám jebe! Nazvať toto zabíjanie času skúškami je odvážne, najmä, keď prebehli asi dve alebo tri, no ja som to už v tejto fáze bral celkom vážne. Páčila sa mi predstava jak stojíme na pódiu pred ľuďmi. Sníval som o tom každý koncert v DK Doombrafka a vedel som, že to bude trvať dlho, ale že tam nakoniec dôjdeme.