Ako vznikli CATASTROFY, časť 5.

Boris píše:

Blížili sa prvé narodky nášho spolku a okrem trinástich coverov sme mali ďalšie štyri vlastné skladby. Čoraz častejšie sa natískala otázka koncertu. Traja sme boli ZA, iba Beňo bol dosraný a neveril si. Maskoval to tým, že stále spochybňoval silu aparatúry, že to jednoducho tie kombá neutiahnu, keď začne Maťo trieskať po bubnoch a že spevu nebude rozumieť, lebo vonku sa ten zvuk rozptýli atď. atď... Tak sme zohnali ďalšie kapely a dohodli sa na vyskladaní koncertnej aparatúry. Museli sme vymyslieť kde v Devínskej ten koncert usporiadame. Miestny kulturák bol drahý a v šenku, kam sme občas chodili na pivo, by to štamgasti nepredýchali. Našťastie nám pomohol môj foter, ktorý celý život hrával a trénoval futbal na miestnom štadióne a keď som bol sopliak, skoro každý víkend som trávil v jeho okolí. Štadión disponoval okrem ihriska aj pomerne veľkou letnou záhradou s výčapom a prístreškom. A práve pod ním sme chceli hrať. Foter ma zobral za majiteľom, bol to otcov kamoš a jak decku mi dával zadara cukríky a kofolu.
- Boris, kurva, ostrihaj sa! – bola jeho prvá veta po rokoch
- To sa nosí teraz – drzo odvrkujem
- Môžme tu spraviť koncert, ujo Kobík? – probujem s malou dušičkou
- Jasné, do desiatej je to vaše. Ale potom vás vypínam, lebo ma zas dojdú fízli jebať – znel verdikt.

Všetko bolo dohodnuté, Beňo nemal kam cúvnuť. Koncert sme nazvali Fuckin´ Beer Day (voľne preložiteľné ako Perfektný pivný deň). Chceli sme, aby vôbec niekto dorazil a aby naši kamoši nepičovali, že na nás musia mínať vreckové, bolo vstupné nula korún. Vyrobil som plagáty a polepili sme nimi všetky zastávky, stĺpy a múry v Devínskej. Jeden som prišpendlil na svojej strednej škole na nástenku medzi oficiálne oznamy. Rýchlo sa to rozkríklo a zástupca, bývalý eštébák, si zaspomínal na staré dobré časy, kedy vysondoval a šikanoval koho chcel. Zavolal si ma na koberček a spustil tvrdý výsluch z praxe. Kto to organizuje, kde to je a čo je toto za slovo? Ukazovákom klepkal po slove Fuckin´. Vyhrážal sa mi, že na nás pošle kukláčov a keď ešte niekde uvidí ten plagát, nakope ma do riti a vyhodí zo školy. Svoj výstup zakončil teatrálnym roztrhaním plagátu podobne, ako v Pelíškoch roztrhal Donutil plagát Gagarinovho bratra. Skoro som vybuchol od smiechu, ale tváril som sa previnilo, lebo vyletieť zo školy za takú kokocinu sa mi nechcelo.

Nastal deň D. Bolo to na vysvedčko roku 2006. Mal som čerstvých osemnásť. Končil som tretiu triedu na strednej a doobeda, hneď jak sme dostali ten drahocený papier, som rozdal spolužiakom inštrukcie, kde sa večer koncert odohrá. Od obeda sme potom v skúšobni balili všetko potrebné a ja som cítil pomalý nárast nervozity. Tešil som sa, veď som o tom sníval dobrých pár rokov, no zároveň sa ma postupne zmocňovala tréma. Vynorili sa mi všetky spomienky z detstva, kedy som bol nútený recitovať na Hviezdoslavových Kubínoch či hrať na flaute na ZUŠkárskych besiedkach. Vždy som sedel dopotený vo vlnenom svetri, nevnímal okolie a čakal na popravu. Zo zoznamu som si vždy zapamätal dve mená účinkujúcich predomnou a keď vyvolali prvého, zrýchlil sa mi tep. Po druhom sa začala aj hlava točiť a keď prečítali moje meno, na päť sekúnd som prestal vidieť. Telo automaticky vstalo a presunulo sa na výslnie. Z mokrých dlaní mi kvapkal pot, no nikdy som sa nezložil. Prešiel som až pred katedru a rezignovane spustil. Po pár sekundách zo mňa všetko opadlo. Akoby uťal. S týmto sa borím celý život. Niekedy som na tom tak, že sa vraciam späť do vlneného svetra a školských lavíc.

Na štadión nám veci odviezla Beňova mama (stále sme nemali vodičáky) a postupne začali prichádzať aj ostatné kapely. Väčšina kapiel skúšala v tom istom garážovom komplexe kde my a každá hrala iný žáner. Nepredpokladám, že by ste poznali čo i len jednu, ale z úcty k prvému koncertu a vzájomnej výpomoci ich tu napíšem. Mechanický pomaranč – Hard Rock, Apathia – Punk, Mäso údeniny – Ska, Reset – Grunge. Reset mali veľké bedne na spev a kvalitné mikráky. Zachránili nás, lebo bez toho by bol koncert oveľa viac na hovno. Štart bol naplánovaný na piatu podvečer, aby sa to všetko stihlo a ujo Kobík nebol dojebaný fízlami. Pršalo. To nás nasralo, lebo sme si mysleli, že kvôli dažďu nikto nepríde. Veru, dlho ani nikto nechodil, ale tesne pred piatou sa začali hrnúť davy. Nepreháňam, behom niekoľkých minút dorazilo aspoň sto ľudí. O piatej mali začať Mechanický pomaranč, ale niektorý z ich členov ešte nedorazil. Čakali sme päť, desať, pätnásť minút a furt nič.
- Jebme na to a poďme hrať my! – hovorím spolukapelníkom
- Jasné, aj ľudí je už dosť – dodal Beňo

Všetci naši kamoši, spolužiaci aj rodiny stáli na značkách. Mali sme síce hrať druhí, ale načo strácať čas? Boli sme vysratí a len nasucho sme pregĺgali, lebo nikto z nás netušil, či nezamrzne, alebo nezabudne dajaký riff či text. Chalani nemali ani toľko skúseností s dopoteným vystupovaním čo ja, takže nikto si nebol istý ako jeho telo zareaguje. Ts-ts-ts-ts odklepal Maťo po hajtke a už nebolo kam cúvnuť. Disconnect od Megadeth bol náš otvárak. Počas prvých sekúnd sa mi klepali kolená jak novonarodenému teľaťu a ešte viac mi vyschlo v hube. Na nič iné som nedokázal myslieť, len na to, že musím vyzerať jak trtko, keď sa takto klepem. A jak sa napijem, keď mám plné ruky basy? A jak zaspievam s práchnivou hubou? Všetko nakoniec dopadlo okej. Po pár sekundách trasľavé kolená odzneli, napil som sa a až na pár chýb, ktoré si nikto ani nevšimol sme odohrali solídny set. Celkom sedemnásť skladieb, z ktorých boli štyri naše vlastné. Nič prevratné, ale prvú skúšku ohňom sme zvládli. Nikto sa neposral, nikto nič nezabudol a dokonca sme zhruba od polovice začali získavať sebavedomie. Posmelil nás k tomu headbang a tackavé pogo kamošov a ich povzbudivý potlesk po každom songu. 

Po nás odohrali ostatní a každá kapela mala väčší a väčší sklz, pretože nikto nestrážil čas. Poslední začali hrať zhruba o trištvrte na desať a keď o desiatej nebrali na vedomie, že treba končiť, ujo Kobík im vyhodil ističe. On bol predsa ten, čo mal kľúče od miešačky a on bol ten, čo sa nechcel nechať jebať fízlami! Chalani síce prskali, ale dvojmetrovému stopäťdesiat kilovému výčapníkovi sa neodvážili oponovať. Tak skončil náš prvý koncert na štadióne. Odohrali sme ich tam viac a niektoré dopadli o čosi lepšie, ale niektoré zrušili fízli po dvadsiatich minútach hrania úplne.