Ako vznikli CATASTROFY, časť 4.

Boris píše:

Pomerne dlhú dobu (skoro celé letné prázdniny) sme fungovali bez mena a kapela bez mena nie je plnohodnotná. To je len projekt niekoľkých fotrov v stredných rokoch, ktorí si chodia sem-tam oddýchnuť od žien a zaspomínať na svoje tínedžerské sny o kapele, než im dali definitívne zbohom. Fuj, takými sme pohŕdali! Názov Catastrofy vymyslel Beňo. Respektíve ho prvý vyslovil bez toho, aby sa nad tým zamyslel. Sedeli sme v jedinej plesnivej krčme v podzemí, v ktorej nám boli ochotní načapovať pivo a čumeli na telku v hornom rohu šenku. Zrovna šla v správach reportáž o zemetrasení. Beňo zahlásil: ,,Boha, teraz zemetrasenie, predtým tsunami, minule zase nejaká sopka vybuchla... tento rok samé katastrofy!“. No a bolo to. Slovíčko katastrofy sa nám zapáčilo, a ako interný vtip sme ho skomolili do takej anglickej slovenčiny, v akej napokon ostalo nafurt. To sa neskôr ukázalo ako dobrý ťah, pretože keď zadáš túto skomoleninu do googlu, v 95% prípadoch ti vyhodí nás.

Priznám sa, pár krát som ten názov aj oľutoval. Hlavne neskôr, keď sme začali koncertovať a sem-tam niekto po nás kričal: ,,To je čistá katastrófa!“. A jeho kumpáni sa mohli smiechom potrhať. No časom som si voči tomu vytvoril imunitu a s každým ďalším takým pokrikom, kedy si dotyčný myslel, že je prvý, komu taký duchaplný fór napadol a ešte nikdy sme ho nepočuli, mi to bolo viac a viac jedno. Doteraz sa občas nájde vtipálek, ktorý to z davu zakričí. Ale beriem to jak súčasť folklóru, podobne jak: „Hoblúúúj!“
Nuž, ale v dobe vzniku nám Catastrofy pasovalo do trešového smerovania a keď sme si len v rýchlosti vymenúvali zopár našich obľúbencov ako Megadeth, Destruction, Exodus, Overkill... znelo Catastrofy ako synonymum veľkých mien a to sa nám páčilo. Ešte v ten večer som vyrobil logo a nakreslil ho na posteľnú plachtu, čo som ukradol mamke zo skrine. Vystrihol som ho do kruhu a plachtu sme primontovali na kopák namiesto prednej blany. Tak sme to videli u profi kapiel a my sme chceli byť profi kapela. S názvom a logom v kopáku sme k tomu boli o krok bližšie.

Trvalo niekoľko týždňov, kým sme spontánne vytvorili systém skúšok a potom už všetko nabralo svižné tempo. Našich kamošov to postupne prestalo baviť a prestávali chodievať na skúšky, pretože už to nebola sranda. Už sme nehrali úplne krivo, už sme z každej skúšky nerobili malú oslavu, už to bola hlavne makačka. Samozrejme, pre nás to bola stále sranda, bavilo nás drieť a vidieť postupný progres. Ale pre prísediacich to museli byť muky podobné tomu, ako keď dvaja hrajú nejaké závody na playstation a ty si ten, čo sa len prizerá. Vtedy sekundy trvajú minúty a žerú ťa mrle.

Lenže! Prišla jeseň a auto roka 1989 muselo obsadiť garáž. Inak by po tých pár mrazivých nociach naveky dodýchalo. Do garáže sa nezmestilo auto a aparatúra dvoch kapiel, tak sme museli hľadať náhradu. Sakra, pár mesiacov to všetko pekne šlapalo a zrazu bum, facka cez pol hlavy. S tým nikto nepočítal. Hľadali sme po celej Devínskej, ale nič voľné sme nenašli. Problém bol najmä v tom, že sme nemali prachy. V garážovom komplexe, kde mal garáž aj Mifov tatko a kde sme doposiaľ mohli celé leto skúšať, boli všetky obsadené a tie voľné boli extrémne drahé. Teda drahé pre partiu stredoškolákov s úbohým vreckovým a občasnými brigádami. Čas sa krátil a hrozilo, že to možno nerozchodíme. Nikto z nás nechcel skončiť, ale každý mal obavy, či prvá kríza zo straty skúšobne neznechutí ostatných natoľko, že to zabalia.

Chvalabohu sme z ročníkov, v ktorých sa hojne rodili deti a tak aj kopec našich známych a kamarátov rovesníkov zakladalo kapely. Jedni takí, spolužiaci našeho bubeníka, nás nakoniec prichýlili v garáži o poschodie vyššie. Cez jesenné prázdniny to tam obhádzali molitánom a ovajčákovali a po dušičkách sme sa nasťahovali k nim. Bohužiaľ, vydržali sme tam asi dva mesiace, pretože s pribúdajúcimi sťažnosťami na hluk nás prenajímateľ všetkých bez pardónu vyrazil. Tak sa naša nádejná kariéra v novej skúšobni znova rozplynula, no tentoraz nás to nešokovalo tak, ako strata tej prvej. Nasratí sme sa rozhodli to nevzdať a tak začalo naše niekoľkoročné kočovanie po skúšobniach. Roky sme sa sťahovali z miesta na miesto, vláčili pešo aparatúru po celej Devínskej a pripravovali sa tým (bez toho, že by sme to tušili) na neskoršie koncertovanie. Stávalo sa aj, že sme pár mesiacov neskúšali, lebo sme nevedeli nájsť žiadny priestor. Také hluché mesiace boli ukrutné muky, čistá frustrácia. Strašne moc silno chceš hrať, aj máš konečne akú takú aparatúru, máš zápal, energiu, nadšenie, silu aj čas. Ale nemôžeš, lebo nie je kde. Zo zúfalstva by sme zobrali hocičo. Hocijakú plesnivú dieru, kde sa môžme zložiť a hrať. A že sme nakoniec pár takých flekov absolvovali. Jedna z prvých prestupných staníc bol školský sklad kníh.

Moja mama je učiteľka na rovnakej základke, kam sme s Beňom chodili, a okrem iného mala na starosti aj sklad kníh. Hoci sme boli už nejaký piatok stredoškoláci, dokázala presvedčiť riaditeľa aby nás tam (ako bývalých absolventov) nechal skúšať. Riaditeľova podmienka samozrejme bola, že hrať môžeme až podvečer, kedy sú už všetky decká z družiny doma. Aby nebodaj nejaký prváčik nedostal za dverami skladu epileptický záchvat. To nám vyhovovalo, nestretať sopliakov na chodbe a pohybovať sa v priestoroch školy po tme. Tak sme sa tam na niekoľko mesiacov zahniezdili. Zvuk v sklade bol samozrejme príšerný. Predstav si kocku štyri krát štyri krát štyri metre s plechovými regálmi plnými kníh po obvode, uprostred ktorých sme to roztočili. Zvuk činel sa odrážal ešte tri sekundy po tom, jak po nich bubeník treskol a každý tón s výškovou frekvenciou sa zapichával do ušných bubienkov jak ihla. Lenže po toľkých zúfalých mesiacoch to bolo aspoň niečo a navyše tam bolo teplo a bol tam hajzel. Z tohto pohľadu to bola na dlhé roky najluxusnejšia skúšobňa.