Ako vznikli CATASTROFY, časť 2.

Beňo píše: 

Jeseň 2004. Dragon Nest vo mne zanechal pekelné pocity, bol som chtivý po hudbe. Akustická gitara nevydržala, odlepil sa hmatník. Opravu som vykonal ako pravý drevár, zlepil som ju sekundovým lepidlom. Vydržalo to asi 15 minút. Po pár mesiacoch sme už k Marte nemohli chodiť, lebo jej rodičia dostávali čoraz viac sťažností od susedov a zavreli nám klubovňu. Začali sme sa teda viac ponevierať po vonku, stokovať na okraji sídliska pri záhradkároch a tajne fajčiť spoločné Sparty. U Mareka som začal očumovať jeho gitaru. Keďže bol sused, viackrát som dobehol k nemu a on mi ukázal rôzne finty. Začal som pripravovať mamku na to, že elektrická gitara je to, čo najbližšie Vianoce budem chcieť od Ježiška. Jesus Christ Superstar mi jednu doniesol. Yamahu z Muzikeru za 6000 korún. A bol k nej aj obal a popruh. 

Polroka sme si brnkali doma. Učili sa z tabov všemožné covery od Death po Motorhead a snívali o kapele. Koncerty v DK Doombrafka nás zakaždým znova naštartovali. Dvaja gitaristi sme boli, ale chýbal ešte bubeník a basák. Boris chcel byť od začiatku spevákom, no nakoniec sa podujal aj na basu. Bolo ju treba a spievajúci basák je predsa len jednoduchšie, než spievajúci bubeník. Z našetrených prachov kúpil svojú prvú basgitaru od pankáča, ktorý už prestal byť pankáčom a tak rozpredával aj svoju aparatúru. Basa bola značky Yolana a stála 500 korún. Kým sme nemali bubeníka, tak Boris párkrát prišiel ku mne a z Guitar pro sme si pustili len stopu bicích, do ktorých sme nasucho mydlili napríklad Ace Of Spades. Oproti bytovým skúškam u Marty bol rozdiel v tom, že už sme mali nástroje, ale hrali sme potichu, lebo po jedinej sťažnosti od susedov by mi naši rozlámali novú Yamahu o hrb. Pár mesiacov po Vianociach som mal meniny a tak som svojho osobného Ježiška – mamku presviedčal, že potrebujem kombo. Dokým som nemal kombo tak som hral doma cez komp. To mi ukázal Marek, ale to je dobré na doma a nie do skúšobne. Skúšobňu ani bubeníka sme síce ešte nemali, ale kombo som už chcel. Veď čo keby sme už zajtra zohnali skúšobňu a bubeníka, na čom by som hral? Meninové kombo Behringer za 2500 korún bolo malé ako kabelka. Doma hučalo ako tiger skrížený s levom a otec s bratom, ktorí sú elektrotechnici, boli ohúrení elektrónkou v predzosilňovači. Technika stará desiatky rokov ožíva a vreští na celý byt. Už aby ožila v skúšobni.

To sa podarilo za pomerne krátku dobu, presnejšie v júni 2005. Marek si spomenul, že pozná chalana, rodinného známeho, ktorý vraj chodí do ZUŠky na bicie, že sa spýta. Po zmapovaní situácie nám oznámil, že áno, nádejný bubeník chodí na hodiny bicích už celý rok, ale vlastnú sadu má len 2 týždne. „No, super!“ šomreme ironicky. Následne si ale uvedomujeme naše možnosti, a že ho teda predsa len vyskúšame. Koniec koncov, väčšina z nás sa tiež učí na nástroj len zopár mesiacov, tak reku, nech ho Marek zavolá. No, ale kam? Našťastie nám aj s týmto pomohol jeden, do tej doby ešte len Borisov kamoš Mifo. Prvá skúška bola taká životná udalosť, že si ju dodnes všetci pamätáme celkom jasne. Nový bubeník sa volal Maťo a bicie mal doma, kde na ne cvičil. Normálne v paneláku v detskej izbe vedľa poschodovej postele mal rozloženú zostavu a mlátil do nej posledné dva týždne, aby to vrátil susedom za každonedelné klepanie rezňov. Bicie značky Amati z druhej ruky mali farbu a povrchovú úpravu škôlkárskeho linolea a na prvú skúšku sme ich museli doniesť peši cez pol Devínskej. To sme ešte nemali vodičáky, pretože Boris s Marekom mali čerstých sedemnásť a vôňu ženy, ja som sa k čerstvej sedemnástke približoval a Maťo práve končil základnú školu. Čiže mal akurát tak pätnásť rokov a ešte teplý očiansky preukaz. Nosiť pomáhali aj všetci kamoši, veď aj oni s nami trávili značnú časť dňa v skúšobni. Mašírovali sme ulicami jak pohrebná kapela z New Orleans. Jeden s kopákom, ďalší s rytmičákom, tretia s hajtkou atď. Všetko to mal rozložené, žiadne púzdra, obaly... Moja mamka napiekla čerešňovú bublaninu aby sme nepomreli od hladu a začala párty, ktorá prezdnamenala našu životnú cestu. Naozaj životnú, nepreháňam, pretože s Borisom sme v Catastrofy polovicu života a ešte to neplánujeme zabaliť. Z kapely sa nám stal životný štýl a zaradili sme si ju vysoko do priorít a bežného fungovania.

Mifov tatko mával toho času v garáži auto. Naleštený Fiat Timpo, držiteľ ceny Auto roka 1989, a tak sme ho museli vytlačiť von, kde zavadzalo pred bránami ostatných garážii. Do rohu, na zaprášenú betónovú podlahu sme rozložili bicie. Moje minikombo a Marekove nové kombo Hughes and Kettner s veľkým reprákom a modrým podsvietením gombíkov naokolo. Jeho kombo dostávalo veľmi zabrať, lebo Boris nemal aparatúru na basu a tak Marek zapojil Borisovu basu do svojho komba spolu s gitarou. To nebol moc dobrý nápad, ale fungovalo to. Všetko dokopy hučalo, ručalo a trikrát sa odrážalo v neodhlučnenej betónovej miestnosti s plechovými dverami. No hlavné bolo, že tie kombá prehlučali bicie! Takže sme počuli, čo hráme a to bol veľmi dôležitý faktor. Mikrofóny neboli, na to sme už nemali prachy dlhšiu dobu, a tak sme prvé mesiace len kričali do vetra. Týždeň vopred sme sa dohodli, že sa zohráme na Paranoid od Black Sabbath. Song som drtil každý deň a na skúšku som si doniesol aj vytlačený tab, ktorý som si polepil po stene ako ťahák. Najjednoduchší song na svete a ja som pre istotu čumel na šesť vytlačených áštvoriek. Na prvú skúšku dobehlo kopec kamošov, známych a bývalých spolužiakov. Pre každého to bolo príťažlivé, väčšina z nich nikdy nevidela také nástroje naživo, bicie asi nikto. Medzi nimi bol aj Mifov spolužiak, ktorý hral na gitaru od detstva. Megadeth a Metallica pre neho neboli žiadny tvrdý oriešok. Zobral mi gitaru, pochválil ju a hovorí: „Počuj, keď hráš tak si daj ruku takto na kobylku. Dlaň sem, aha! Takto pritlačís a keď budeš hrať, tak to bude mať gule!”. Naučil ma pri hraní tlmiť struny, odborne palm muting a odvtedy som začal hrať s guľami. Bicie sme prenášali hore dolu celý prvý týždeň, pretože sme ešte stále nevedeli, či spolu ostaneme hrať. Maťa poznal iba Marek, čiže sme si boli v podstate cudzí. Čo sme ale mali všetci spoločné bola vášeň pre tvrdú hudbu a chuť hrať. Po týždni sa Maťo rozhodol, že s nami ostane a bicie ostali v garáži už natrvalo. Spočiatku sme boli v skúšobni zavreti aj dvanásť hodín denne. Paranoid sme točili dokolečka, následne sme prihodili Anarchy in the U.K., For Whom The Bell Tolls a neskôr sme si trúfli aj na Ace Of Spades. Playlist rozzúrenej mládeže.